Yo-Ho a Pirate’s Life For Me!

Vyhrabala som taku basnicku od Cava, bola sice dobra, citila som, ze ma nieco do seba, ale nebolo to ono. A ja si o sebe myslim (no dobre, tak namyslam ze mam taku zvlastnu vlastnost: ani nie, ze by som sama vedela nieco skvele vytvorit, ale viem dokonale doladit, skorigovat, upravit vytvory inych Pekne svinstvo, ja viem… Ale chvalia ma  za to Akosi vycitim, v com je chyba. A tak som si pozicala zaklad tej basne a trochu som ju opravila podla mojho gusta. Oki, Harry, dost bolo vychvalovania sa… Co som touto upravenou basnickou xcela povedat? Len tolko, ze mi je luto za letom. Ja som exoticky typ - cize exot ktory miluje leto a horucavy. A konci september a s nim odchadza aj posledny zvysok leta. Cele leto som spavala vonku pod holym nebom, z coho neboli nadseni moji milovani rodicia, lebo sa na balkone vzdy potkynali o madrace a ked v noci zacalo prsat, ja som sa prebudila az ked som plavala. Ale bolo to carovne. Lahla som si okolo pol noci a len tak som pozorovala hviezdy. A v auguste bolo strasne vela komet, atramentove nebo bolo akoby posiate miniaturnymi hviezdami - ocarujuci zazitok. V lete som sa este (pokial som pravdaze nebola na nejakej skvelej brigade ;) tulavala po horach, robila v antikvariate, vysedavala na povale, ranajkovala v trave… Bolo to sposobene tym, ze sa chystam napisat “stredoveku” fantasy poviedku a vypada to na dlhsi projekt, tak tomu spavaniu vonku pod nebom, a inym horeuvedenym aktivitam vravim “zber materialu a skusenosti”. Ale leto skoncilo a zivot pokracuje. A tak sa nadalej tesim, lebo nedavno som sa s mojou nechutou k zime a k tomu, ze slnko je schovane zdoverila jednemu kamaratovi a on mi povedal peknu vec: “Harry, neboj, slniecko svieti uz 4 miliardy rokov a nevypada, ze by sa chystalo zhasnut…”:) Takze slnko svieti aj ked nesvieti prave na mna. Viem, ze je tam niekde za oblakmi…   

K tomuto poznaniu viedla dlha a strastiplna pavucia cesta… Z pavukov strach nemam, su mi sice neprijemni, ale zvladam to okej, Moj terapeut sice zo mna salie… Ale nie. Skratka, pavuky zvladam, o to neide. Ale za par poslednych dni mam tych pavucich prihod az az. Tak najskor som umyvala okno na letnej kuchyni, ktore ozaj okenu nevidelo od minuleho leta. A tam bol sklenny pohar a isla som ho vyhodit a v nom bol taky tarantulovity pavuk. Taky ten tucny, cierny, s hrubymi nohami - nie ten obycajny hajzlovy pavuk. Polozila som ten pohar naspet a kukam - a ten pavuk bol uz dead. Len tak rozmyslam, ze preco chcipol zrovna v sklennom pohari? Ale tejto meditacii som sa uz viac nevenovala. O par dni som pre zmenu umyvala police v pivnici a tam, v takom obrovskom sklennom pohari, v takych byvaju vo filmoch kysle uhorky, lezal dalsi pavucisko, tiez ta mala tarantulka. A tak som dokoncila moju meditaciu z minula a dosla som k oslobodzujucemu zisteniu - pavuky miluju Lenina Aj po smrti xcu ostat na peknom viditelnom mieste za sklom…

A moje dalsie prihody s tymi 8-nohymi krasavcami - minule som xela napustit vodu do kybla a ako tak napustam, v kybli pavuk. Tak som ho xcela rychlo utopit, napustam vodu jak diva a - cuduj sa svete, ten pavucisko behal po vode jak raketa. Myslim, ze je to preto, ze ma take male chlpky na nohach a pri tch chlpkoch ma kyslik a ta voda tam len tak lahko neprenikne. Ale - o par minut veru voda prenikla a vytlacila kyslik - pavuk sa vzdal a prestal plavat, nasledne myslim, ze aj dychat. Dalej - isla som na poval, a tam bol taky veliky pavucisko. Bol vazne odstrasujuci, ale donutila ma konat myslienka na jeho rozmnozene potomstvo - ak ho nezabijem, rozmnozi sa, bude mat take iste brutalne deti. Tak som ho zachlomozdila. No a posledna vesela prihoda - vecer som bola so smetami von a naraz naprostred chodby ten tarantulovoidny pavuk. Tak som chytila metlu a snazila som sa ho vyplatit, ale usiel mi do dedkovho botinika… ups… A topanky sa mi vazne nexcelo prehladavat… Tak dedko asi raz zazije sok, ale dedo tvrdi, ze sa pavukov neboji, tak snad… Dufam, ze ten pavuk uz odtial zdrhol…   

Poprosim, aby si cteny citatel precital minimalne nasledujuce 2 odseky… Dalsia z radu robuot, ktore som vyskusala, bola praca v pokladni. Po prvom dni v robote - cire zdesenie a zufalstvo! Co vsetko musi pokladnik zvladat, je neuveritelne. Napr. musi poznat vsetkych 30 druhov peciva naspamet a naucit sa ku kazdemu z nich 6-miestny kod! Musi sa vedet presne orientovat v zozname zeleniny a ovocia, ktory ma pri sebe v pokladni, aby zbytocne nezdrzoval nervoznych ludi. Musi vediet naspamet snad milion telefonnych cisel, lebo pri kazdej blbosti musi telefonovat na info, koordinatorom, korculiarom, kameram, SBSke… Prvy tyzden som chodila do roboty o hodinu skorej, aby som sa ucila tie kody naspamet a vsetku zeleninu a vsetko to… Ale to je stale ta lahsia cast.

Co je uplne najhorsie su - samotni zakaznici. Muzi aj zeny, co sa bezdovodne buria na pokladnikoch, su obycajni ubohi  BURANI. Neznasala som, ked som mala v rade 20 ludi a zacal mi niekto robit sceny, ze na tovare nie je ciarovy kod. Totiz, pokial tam nie je ten kod, ja to nemozem odpipnut na pokladni. Bohuzial som im musela povedat, nech si idu zobrat iny tovar, kde ten kod bude. Samozrejme, ze im sa nechcelo a namiesto toho mi zacali surovo nadavat: Ja sa mozem vysrat na to, ze tam neni kod! Je to vasa chyba! A ja ten tovar xcem! Hovorim: ja za to nemozem, ze tam ten kod nie je. Potom mi povedali, ze je to trapne, aj cele Tesco je debilne, ale nastastie viac problemov mi nerobili. Pravda je taka, ze ten, co je v pokladni naozaj nemoze za to, ze tam nie je kod, smola, ale je to chyba zamestnancov v oddeleniach a nie pokladnikov. Najskor mi bolo riadne trapne, ked mi nadavali, ze tam neni kod, ale po case si zvyknes im jednoducho povedat, ze si treba brat veci, kde kody budu, a jednoducho tovar odlozit prec. Ale co mi hovorili kolegovia, stavaju sa casto pripady, ze zakaznik surovo nadava pokladnikom ze su ku-, pi-, ko- a to pred vsetkymi zakaznikmi v rade. A sem tam sa stava, ze zakaznici hadzu v amoku tovar do pokladnikov. Ale to je extrem. Ale zazila som, ked nadavali stojaci v rade, ze vsetci pokladnici su vyje- a podobne. A to vsetko kvoli tomu, ze v obchode bolo snad milion ludi, tak sme nestihali. Tak pre vsetkych: ked xcete ist do Tesca, chodte tam bud okolo pol jedenastej vecer, ked je tam malo ludi, alebo uplne nadranom, okolo stvrtej, piatej. Predidete tlacenici, neprijemnostiam, nervozite. Pokladnik je len clovek a aj on potrebuje ludsky pristup! Dopriala by som kazdemu, aby si to vyskusal aspon na 1 den, lebo je to vazne hnusna robota a tie ciarove kody su ozaj nevyhnutne. Takze vzdy, ked budete nieco kupovat, pozor na to, aby tam bol kod. 

Vo vseobecnosti ale boli k tymto bezkodovym nehodam najtolerantnejsi mladi ludia. Ked som im povedala, ze tam nie je kod, v pohode povedali, ze okej, bud si to isli vymenit, alebo to tam nechali, nerobili problemy. To bolo fajn. Ked sa clovek zabehne, islo to v pohode, nakoniec to neni az taka zla robota, ale fakt su strasne tie nadavky od zakaznikov. A nemozete byt na nich drzi, lebo za to vyhadzuju. Ako, ja som to mala v pazi, lebo som tam bola iba mesiac. A tak som si povedala, ze ja sa veru radsej budem nadalej venovat mojmu pisaniu, umeniu a vzdelaniu Ale bola to obrovska skusenost, dalsia z radu mojich brigad, ktore zoceluju ducha ;) Na druhej strane - nasla som tam dvoch skvelych kamaratov, s ktorymi sme fakt dobra partia :))) Raz sme sa cez nocnu tak kosili, ze nas musel koordinator zahriaknut, ze odstrasujeme zakaznikov hlasnym smiechom. Obaja mi rozpravali svoje pokladnicke prihody. Nesmej sa, ked ti povie, ze jednej zakaznicke rovno povedal, ze sa jej nehodia tie nohavice, co si kupila…:) Tak, to je asi vse a poprosim, aby sme sa aj tak vsetci, bez ohladu na to, kto ma aku pracu, ci je milionar alebo zobrak, aby sme sa ku sebe spravali ako ludia. 

Prihlasila som sa do isteho literarneho klubu v Trencine. Asi boli zo mna nadseni, bo hned ma aj pozvali na krst svojho almanachu. Je to zbierka ich basni a poviedok. Krstnym otcom bol znamy spisovatel, trenciansky rodak, Rudolf Dobias. A tak sme tam v priatelskej atmosfere ostali dost dlho, bolo nas tam pomerne malo, kol 20 ludi, takze som mala moznost trosku spoznat clenov. Ale mrzi ma jedna vec. A sice: Mladi ludia stracaju zaujem o literaturu. Nie vsetci, samozrejme, napr. ja som v takom prostredi v skole, lebo musime vela citat a tak. Aj Tri Gracie citavaju ako o dusu, aj Nikita. Ale vo vseobecnosti zaujem mladych o literaturu upada. Je mi to velmi luto, pretoze existuje mnozstvo zaujimavych knih, ktore su nie len zabavne a vtipne, ale aj poucne a pacili by sa im. Len hlavne je najst chut a to je ten problem, nie to, ze nemaju cas. Ved jasne, ze je pohodlnejsie sadnut si pred telku a cumet ako tela na nove dvere. Ale trosku sa pohrat s literaturou, precitat si volaco, clovek si normalne osvoji rozne nove slovne spojenia, a vazne sa to nehovori pre nic za nic - aj si zlepsi slovnu zasobu a uci sa lepsie vyjadrovat. Nepopieram sice, ze mi lichotilo, ze som v tomto literarnom klube daleko najmladsia Ale ide o princip. Najstarsia clenka ma 86 rokov, zvysok posadky asi tak kol 60 rokov, akurat traja ludia maju tak cez 35. A aj samotny “otec” literarneho klubu, pan Dobias ma uz 73 rokov. No je mi to cele luto. Najhorsie je, ze nevzdelani ludia si potom precitaju nejaky uryvok z bulvaru a ten povazuju svetosvete za pravdu bez toho, aby studovali fakty a potom sa tvaria, ze vsetko vedia a inich maju za idiotov. S tym sa stretavame denne, kazdy druhy clovek zjedol vsetku mudrost sveta. No nic, dost bolo vyplakavania. Ja len odporucam: Citajte a vzdelavajte sa, oplati sa.  

Ja len… Fuha… No, len tolko, ze ked tak clovek lezi nadopovany kadecim, comu ani nevie vyslovit nazov, v nemocnici, tak mu neni vsetko jedno. A ked nikto nevie, co vam je a len sa chodia na vas pozerat, je to hrozny pocit. Nastastie ja som nakoniec z toho vysla len s podozrenim, ale aj tak. Chudaci ludia, co na chirurgii lezali pre zavaznejsie veci. Ale xcela som taku mensiu uvahu. Tak sa pokusim = Ked je clovek zdravy, moze kazdy vecer dakovat Bohu za svoje zdravie (ak je nahodou veriaci ako ja a ak nie je veriaci, tak neviem, ci taki niekomu dakuju za zdravie, ale to je jedno :) a sice - teda mozme dakovat kazdy vecer, ale aj tak si poriadne neuvedomujeme, ake je to zdravie dolezite a hlavne - ake je krehke. Mala chybicka v programe a je kolaps systemu. Nieco nas zrazu zaboli a sme nalakani, v horsom pripade nam aj zistia nejaku chorobu. Z nicoho nic na nas nieco dolahne a sme totalne odkazani na pomoc druhych ludi, predovsetkym zdravotnikov. A uz mozme len dufat, ze sa to podari. A medzitym… Absolutna bezmocnost. Sme uplne nemohuci ovplyvnit nase zdravie. Iba cakame ako sa to vyvinie. Je to dost krute a tie chvile su vazne tazke.

By som bola za, aby kazdy zo zdravotneho personalu presiel minimalne nejakou simulaciou ason 100 druhov choruob, aby sa potom vedel vzit do koze pacienta. Lebo inak ich ochota niekedy hranici az s neochotou Pekne povedane, ze? Ale je to tak. Moja mamina je zdravotna sestra a okrem toho, ze robi teraz dlhe roky na psychine tak robila aj na internom a na plucnom a hovori, ze to nie je zamestanie, to je sluzba. Sorry, tak ale nechapem, s akym postojom nastupuju do nemocnice ine sestricky. Na izbe lezala vedla mna jedna pani, co sa nemohla hybat a ked zavolala na sestricku, tak ta ju len ozjapla, ze “No co scete?!” Fakt sila. Taku suku akurat nakopat do riti. A to som este velmi slusna. Pritom nikto od tych sestriciek a doktorov nevyzaduje, aby boli furt vyskerene abo co. Jedine staci stipka ludskosti a malinko empatie. A nie arogancia a ze co si to vobec paralyzovany pacient dovoluje zavolat ju. Ja toto nepochopim. Tak potom nech nejde robit sestricku, ked ju hneva, ze musi niekomu prist na pomoc. Naco tam takito ludia idu pracovat? Sa tam xcu len cely den promenadovat v bielom plasti? Ja nexcem byt nejaky sudca, ale ludskost je velmi dolezita vlastnost. A to plati pre vsetkych ludi, nie len pre zdravotnikov. Tyka sa to nas vsetkych. Svet by bol krajsi, keby si navzajom trosku pomahame. Kazdy sme svojim sposobom pacient a potrebujeme trosku porozumenia. Zaroven ale mozme byt pre niekoho aj “doktor” a tak vela ludom pomahat. Staci len kvapka ochoty. Nezabudajme na to.  

…a uz vobec nexcem vydat sa – no tak o tomto by sa dalo polemizovat, ale teraz je to tu len kvoli rymu z pesnicky. Janka Kirschner zrejme nemysli az tak vazne, ze nexce byt zienka domaca. Spieva proste svoju pesnicku. Ale ja… Clovece, sak teraz uz skoro 2 mesiace chodim do BB len na 2 – 3 dni a pak som doma, a zatial doma nerobim nist ine, iba chodim a upratujem, zehlim, varim pecem, robim nakup, perem… Okej, nestazujem sa, sak niekto to robit musi, len doteraz mi pomahali aj sestry, lenze ted som vzdy doobedu doma, oni su zatial v skole a tak nemam navyber a musim to urobit sama. Ale, zienka domaca si nemoze vecer co vecer povyrazit a ist k ujovi Dudu s kamosmi a ja mozem To je moj jediny svetly bod, chi :) A zienka domaca nema kde dat deti, zakial sa xce nejako zabavit, a ja deti nemam, takze ani s tym neni problem. Takz zase az taka gazdina zo mna neni, ale aj tato predpriprava ci jako to mam nazvat je dost vycerpavajuca. Akoze, zase nie som nejako extra prepracovana, sak dost pozeravam aj telku aj pisem volaco aj chodim kade tade,len… Smekam klobuk pred vsetkymi mamickami, ktore to zvladaju a ktore zvladaju este aj kopec inych veci popri tom a stale su usmiate a srsia dobrou naladou! Obdivujem ich.

At the end of the year kopec ludi robi nejaku tu recapitulation… V ramci moznosti ja pokladam svoj zivot za celkom exciting and interesting. Samozrejme, ze existuje kopec veci, ktore by som xcela zmenit, ale in general, vse je Okej. Vela veci si necham pre seba, ale niektore si tu proste musim zanamenat. Takze, co interesting by som si tu mala zaznamenat z minuleho roka? Urcite jeden z nezabudnutelnych memorises bola maturita… Bola to fuska, I´m happy, ze som to zvladla a zaroven som rada, ze I got over it ;) Hrozne boli pre mna prazdniny, when I was thinking co bude so mnou dalej, pretoze som myslela, ze mojim osudom na najblizsi rok bude stupid politologia :)  Dalej si dovolim tvrdit, ze jeden jediny telefonat mi tento rok zmenil zivot. Prilis odvazne slova, ale bolo to tak, postarala sa o to moja teta - aby som omrkla prihlasku na AkU v BB. Keby neni jej, tak o tej skole by som sa nikdy nedozvedela. Najstastnejsi okamih bol teda zrejme ten, ked som sa dozvedela, ze politologia nebude moj osud Stastim som bola bez seba aj ked som urobila vodicak. O nestastiach radsej pisat nebudem, pretoze existuju ovela vecsie nestastia, ako tie moje hluposti. A existuju ovela skušanejsi ludia osudom ako som ja. Keby teda pisem o tych hlupostiach, co vela ludi povazuje za ”svetoborne problemy”, asi by som sa ruhala a bola by som nevdacna… No a naj naj krajsi zazitok, tak to bol urcite ten, ked som sa na dovolenke bola kupat o pol noci v jazere. It was wonderful, beautiful, unbelievable… Ta incredible panorama… Pokojna hladina, bo samozrejme iny srandista okrem nas tam v noci nesiel Vsade tma, okolo jazera neboli ziadne stupid neonky, takze svietili iba hviezdy a mesiac… Normalne mam husiu kozu este teraz… Wau… A potom sme rozčerili completly pokojnu hladinu jazera. Bolo to ako vstupit into the zrkadlo, v ktorom sa zrkadli, odraza hviezdna obloha… It´s impossible to describe… So, for the whole year I want to thank to heaven…:)

Moj sceptical postoj ku vyrociam sa vztahuje aj k pocitaniu rokov. Akoze o pol noci 31.12. sa mi zrazu snazi niekto nahovorit, ze from now uz je new year? A to mam akoze uverit? :) Don´t be like a fool. I think just… No ze mi to pripada take strange… Z minuty na minutu, from second to second sa zrazu zmeni cas, co cas, vlastne rok, proste ako ked ma niekto narodeniny… Nemam to rada Sak to je jedno… To len tak pomimo mojej recapitulation, ktora bude nasledovat. Don´t ask why I´m writting in english… Ehm… Another FANTASY BOOK in english, you know…:) Aye, that´s me… But I love to be like a child… ´Cause I AM a child…