Krasna Literatura
Neviem, co sa z toho dnes vyvrbi. Cakat treba aj nemozne... A mozno to nebude nic zvlastne. Uvidim. Sama som zvedava. Sou, moj prvy napad je takyto: nasledujuce spravy budu zbeletrizovane. Kvoli tomu, ze sa musim pri ich pisani zabavit niecim inym a nie mojimi skutocnymi emociami v tu chvilu, bo by som musela strasne hresit. Tak. Okej. Bude to najlepsie. Pokracujem.
B ol utorok 29.augusta. Jemny usmev na perach pri peknom snicku nad ranom odohnal trilkujuci hlas mojho tatka, ktory vtancoval do mojej prenajatej izby u starych rodicov. "Harry, hviezdicka na nebi, pod sa, prosim ta, napapat. Hore su pripravene ranajky a vsetci cakame uz len na teba..." Zobudil ma na prvy krat, ved ja som rano vzdy taka cula a zorientovana, vlastne som uz od vecera cakala, kto ma pride prebudit. Lahucko ako vila som vyskocila z postele a zaspievala som odu na tento nadchadzajuci novy den. Rozhrnula som zavesy a tazke olovene mracna v tu chvilu prepusitli na zlomok sekundy tenucky luc slnka, ktory mi oziaril tvar. Potom som odbaletila k vysokohorskej studnicke... (Kurnik, to uz prehanam...) Takze, odbaletila som do kupelky a poumyvala som sa. Po naranajkovani, ktore mi pripadalo v to krasne uprsane rano ako manna, mi mamina s laskou rozpovedala pribeh o dozrievajucich paradajkach na roli a slivkach na nasich stromoch, ze oboje to caka na spracovanie. Nevedela som sa dockat, kym pojdeme so sestrickami vsetko zavarat (mamina by nam pomohla tiez, ale sa stale nemoze poriadne hybat, je uz mesiac doma, ale to sa neda velmi zbeletrizovat, ani to neznie nijak extra poeticky, tak to do oficialnej casti nedam). Nas tatko bol medzi tym obrat za kos krasnych, zrelych slivak z nasej vlastnej urody. Ej, bolo ze to radosti, ked sme ich zacali polkovat a zavarat! Pri praci sme si pospevovali, cely svet mi pripadal ako raj. Pretoze sa vsetko stihalo a prace bolo malo, sestricka sa ponukla, ze vezme do plachty spinave pradlo a pojde ho vyprat k potoku (tak dobre, da ho do pracky). Zatial tatko priniesol dve vedra paradajok (osobne mam radsej slovo rajcina, ale ani to neznie prilis lyricky). Paradajky bolo treba spracovavat vonku, pretoze by tie krasne male jadierka mohli ozdobit nase biele steny v kuchyni (myslim tie steny biele sťa sneh). A tak sme so sestrickou v tom lubeznom sychravom pocasi so spevom zisli na dvor. Okrajovanie a vykrajovanie paradajok prichystanych na pretlak nemalo konca kraja, ale ja som si to vdaka omrzlinam na rukach uz prestala uvedomovat. Aka som bola prestastna, ked sme kazdych 10 minut mohli mat prestavku! Mozem za to dakovat tomu uchvatnemu pocasiu, pretoze jemnucke kvapkanie dazda sa zo sekundy na sekundu dokazalo zmenit na buracanie lejaku. Vdaka ti! Povzbudena po kazdej prestavke som sa zase a zase s radostou vratila ku kosu paradajok. Sestricka potom odisla s Cervenou Ciapockou s kosikom ku babicke (v skutocnosti isla za babkou do nemocnice, ale choroby a strasti sem teraz nepatria!). Ja som pokracovala v speve ludovych piesni a zacala som paradajky mlet na tom novucickom talianskom stroji od bambininej maminy. Robota mi sla od ruky a po dvoch hodinach prace som so smutkom zistila, ze aj posledna paradajka je uz zomleta. Nevadi! Ved je predsa z nich 25 litrov stavy! A aj tu predsa treba zavarit. Huraaa! (em, to neznie poeticky... co takto ichuchaaaa! ?) Ale to uz dokoncili tatko s maminou. Ale praci mojej koniec nebol (neviem, ako sa dala tato veta zlyrizovat, tak som aspon zmenila slovosled). Hnile jablcka a plesnive slivky bolo treba pozberat tiez. Jablcka boli pozberane za chvilu. A nasa sllivka je na tom najutesenejsom miestecku na zemi... ani co by kamenom dohodil od kompostu! (cize hned vedla hnoja) A tak Harry lahko ako srna preskocila okraj kompostu a vkrocila v kanadach do mora šúp zo zemiakov, zvyskov z pokosenej travy, nahadzanych hnilych jablcok a podobnych peknych veci, ktore predsa tiez patria ku kolobehu zivota. Pooberala som este par slivak na kolac, ktore boli na tazko dostupnych miestach nad kompostom, kam sa len tak hociaka ziva dusa neodvazila vkrocit. Ked som prisla dovnutra, sklamana som zistila, ze sestricka, ktora sa medzicasom vratila od babicky z uz prazdnym kosikom, uz povesala pradlo, ktore pred tym dala prat do pracky. Ale uz sa zacalo zmrakat, stmievat, k noci sa chylit. Skoda. Este som chcela tolko vela veci postihat. Nic to, ze som nemala cas na tolko inych nepodstatnych veci! Ale ved aj zajtra svitne novy den, mozno (urcite) este krajsi a ja zase pojdem s radostou pomahat doma, na roli, v zahrade... Vecer som teda uz len sfukla sviecku, pri ktorej som brkom pisala list svojmu milemu a s ocakavanim nadchadzajuceho dna som sa jemne ulozila v posteli...
The End
